Vznik Csemadok-u
   Po vojne sa znova začal kultúrny život v obciach len po založení organizácie Csemadok-u v roku 1951.
   Organizácia Csemadok vznikla v Lehniciach 30. mája 1950 a členovia pracovali pod vedením predsedu Pétera Vargu. Po ňom vykonávali predsednícku funkciu Győző Czére, Mihály Molnár, János Nagy, Rudolf Kovács, Eva Némethová a László Huszár. Súčastnou predsedníčkou organizácie je Marta Szalayová. Tajomníkom organizácie a "večne pohyblivým" konateľom bol viac ako jedno desaťročie Gyula Mészáros.
   Győző Czére - ktorý mal už za sebou viacročnú režisérsku prax, začal s režírovaním prvých divadelných hier v rámci miestnej organizácie Csemadok-u.
   Prvú divadelnú hru, Únos sabinských žien, predstavili v roku 1953. Spolu s hosťujúcimi predstaveniami ju hrali 1-krát. V roku 1957 obnovili hudobnú hru Magnát Miško a hrali ju v obci 9-krát. V roku 1961 hrali hru Husársky rez trikrát. V tom istom roku prestavila mládežnícka organizácia v réžii učiteľky Edity Simonovej divadelnú hru Bláznivá hodina, ktorú zahrali trikrát.
   Učiteľský zbor základnej školy v réžii riaditeľa Gézu Molnára predstavil v roku 1965 veselohru Mirandolína. Účinkovali učitelia základnej školy: Edita Simonová, Ede Csóka, János Nagy, Margita Tóthová, Rozália Wnchichová, Géza Molnár, József Szűcs a Lajos Tőzsér.
   V roku 1947 vysťahovali z Lehníc veľmi veľa maďarských rodín do obce Rábapatona a tieto rodiny sú v pevnom vzťahu so svojou rodinnou obcou i so svojimi tu žijúcimi príbuznými. Tak vznikol priateľský i kultúrny vzťah medzi dvomi obcami a neskoršie aj hospodárske vzťahy medzi jednotným roľníckym družstvom a pestovateľským družstvom. Už spomenuté hosťujúce predstavenie opätovali aj divadelníci z Rábapatone.

Detské divadelné predstavenia
   Učitelia miestnej základnej školy každý rok do začiatku sedemdesiatych rokoch usporadúvali so žiakmi školy okrem menších kultúrnych programov aj celovečerné divadelné predstavenia. Tieto divadelné hry neostali len v pamäti mládeže, ale ostali aj v pamäti staršieho obyvateľstva. V začiatkoch znamenal veľký problém výber miesta predstavenia. V miestnosti pri krčme bolo síce javisko, ale kulisy museli zhotoviť učitelia. Neskoršie postavili javisko na chodbe novej školy.
   Detské divadelné hry, ktoré nacvičili, boli nasledovné: Popoluška, Husiar Matej, Dvanásť mesiačikov a iné rozprávky, Niet viac kráľoviča, Kvitne divý mak, Šípková Ruženka, Moja rozprávková knižka, Študent z Aszódu, Bicykel, Hrací hrniec.
   V zostavách Dvanásť mesiačikov a iné rozprávky a Moja rozprávková knižka dali učitelia príležitosť vystúpiť 100-120 deťom, vrátane nemých hercov, tanečníkov, spevákov a kapely.
   Väčšinu detských predstavení režírovala učiteľka Irena Szabóová. Ďalšími režisérmi boli: János Nagy, Mezeiová Anna Hegyiová, Ede Csóka a Eva Némethová.

Orchester
   Okrem cigánskych kapiel pod vedením učiteľa Edeho Csóku vznikol na základnej škole orchester z cigánskych žiakov, ktorí vedeli hrať na nejakom nástroji. Tento orchester účinkoval od roku 1958 do roku 1960, pre nedostatok nasledovníkov sa po dvoch rokoch rozpadol.
   Dychový orchester dospelých vznikol v roku 1960 pod vedením učiteľa Imricha Fehéra. Členovia orchestra boli robotníci a učitelia. Často vystupovali na obecných akciách, ako aj na okresných prvomájových sprievodoch.
   V roku 1962 vznikol detský dychový orchester. Hudobné nástroje kúpilo miestne jednotné roľnícke družstvo a obecné zastupiteľstvo. Členovia orchestra sa z roka na menili, lebo končiacich žiakov bolo treba vždy nahradiť žiakmi z nižších ročníkov. Napriek ťažkostiam bola úroveň orchestra vysoká, často vystupovali aj mimo obce, najčastejšie na okresných a krajských súťažiach, akciách, ba v roku 1964 sa dostal aj do Prahy.
   Boli také miestne a okresné slávnosti, kde účinkoval spolu detský i dospelý orchester.
Kapela ľudových nástrojov - citara, fujara, drumbľa - vznikla zo žiakov školy v roku 1978 pod vedením učiteľky Mária Ürgeovej. hudobné nástroje darovalo škole jednotné roľnícke družstvo. Kapela so speváckou skupinou často vystupovala na školských a obecných slávnostiach, schôdzach, na stretnutiach dôchodcov.
   V posledných desaťročiach sa neuskutočnil folklórny festival, národopisný tábor, festival speváckych zborov, kde by sme sa neboli stretli s učiteľkou Máriou Ürgeovou. Patrila k posadnutým ľuďom, ktorí vedia, že práca pedagóga sa nekončí odučenými hodinami, že vychovávať treba aj mimo školy, že mládeži treba dať aj povedomie spolupatričnosti - a hoci aj ona bola mladá, mala rozhodný profil a pevnú chrbticu.
   V roku 1991 zomrela tragicky na následky automobilovej nehody.

Spevácky zbor
   Prvý raz vznikol spevácky zbor zo žiakov školy v roku 1959 pod vedením Otílie Oroszovej a vystupoval za doprovodu sláčikového orchestra.
   S piesňou Sliepočka vystupoval aj v maďarskom vysielaní Československého rozhlasu. Skupina nemala stály charakter. Aj v nasledujúcich rokoch sa len príležitostne zhromaždilo 30-50 žiakov na jedno-dve vystúpenia s niekoľkými piesňami.

Tanečná skupina
   Už v roku 1949 fungovala v základnej škole tanečná skupina od vedením riaditeľa Józsefa Zsömbörgiho. Jej členmi boli len dievčatá, aj chlapčenské tance tancovali dievčatá. Prvý raz sa k nim pripojili chlapci v roku 1959. Tancovali párové tance, dievčenské karičky a verbunky. V ďalších rokoch nacvičovali učitelia aj tance príležitostne, podobne ako pri speváckom zbore, na obecné slávnosti a estrádne programy.
   V šesťdesiatych rokoch aj v rámci mládežníckej organizácie pracovala tanečná skupina, ktorá sa síce zúčastnila na okresných súťažiach, ale významnejšie umiestnenie nedosiahla.

Bábkarský krúžok
   Vznikol v škole roku 1971. Zostavou Dvaja kamaráti a kvety sa zúčastnili aj na okresnej súťaži. V roku 1972 predstavili obecenstvu pásmo Najkrajší dar. V roku 1976 plánovali vytvorenie stáleho bábkarského súboru, ktorý by bol vyvíjal činnosť v rámci školskej družiny, ale pre nekvalifikovanú silu sa to neuskutočnilo. Vedúcimi krátko fungujúcej skupiny boli Alžbeta Nagyová, Eva Janáková a Margita Vargová.

Dejiny škôl

Veľký Lég
   Z akej príčiny sa vo Veľkom Légu zrodila farnosť a pravdepodobne s ňou i škola, to sa nevie: 1. decembra 1783 sa v miestodržiteľskej rade začalo hnutie za založenie farnosti vo Veľkom Légu, čo sa v roku 1787 aj uskutočnilo.
   V roku 1902 učiteľ-kantor Antal Nagy už začal vyučovať podľa prísnejšieho vyučovacieho poriadku.
   V roku 1904 pristavali k jednej triede ešte ďalšiu s bytom pre učiteľa-kantora.
   V roku 1936 postavili za štátnej pomoci poschodovú školu s dvomi triedami. Vtedy došlo k sporom kvôli tomu, že školský pozemok je malý a vtedy pripojili časť farskému pozemku ku škole. Aj nová škola ostala cirkevnou školou. V novej škole sa v roku 1937 začalo vyučovanie.
   V školskom roku 1943-44 učila manželka Gustáva Golla. V posledných rokoch vojny, ako i po vojne do zrušenia maďarských škôl učila Mária Windmühlová.

Sása
   Počas prvej svetovej vojny v roku 1915 vznikla prvý raz jedna trieda v dome Imra Nagya (dom oproti sásanskej škole) pod vedením Jolany Bacsákovej, dcéry Árpáda Bacsáka. Neskoršie pokračovalo vyučovanie v dome Pála Bacsáka.
   V roku 1926 prišiel do Sásy Dezső Bittó. Bol to veľmi populárny učiteľ. Žil pre svoje povolanie. Počas jeho pôsobenia sa začali zaoberať myšlienkou stavby novej školy.
   Sásanskí katolíci veriaci a Bacsákovci nájomcovia si vzali pôžičku od Úverového družstva vo Veľkom Légu, z ktorej postavili novú školu. Úver splácali prostredníctvom školskej dane, ktorá bola vyrubená podľa majetku. Nová škola sa kvôli veľkému náboženskému cíteniu Bacsáka stala v roku 1926 cirkevnou školou.
   V roku 1937 zistil okresný inšpektor a okresný starosta, že striedavé vyučovanie nie je dobré, preto znova museli použiť bacsákovský dom pre potreby jednej triedy.

Malý Lég
   V roku 1930 otvorili osobitnú triedu. Pre nedostatok miesta učili spočiatku vo veľkej miestnosti vedľa veľkolégskej krčmy. Podmienky tu boli dosť nepríjemné, veď cez dvere bolo z krčmy počuť všetok hluk a vravu, čo rušilo vyučovanie.
   Nemožnú situáciu vyriešili učitelia. Otec Lajosa Beszika bol úradníkom na dôchodku, matka zas obchodníčkou so zeleninou, a tak oni požičali 10 000 Kč, aby mohli postaviť novú školu.
   V roku 1932 postavili jednu triedu, v roku 1935 za pomoci obce postavili vedľa nej druhú triedu s učiteľským zborom.

Založenie školy v Prednej Potôni
   Obrovská zima a sneženie v roku 1928 skoro znemožnili pre veľkú vzdialenosť dochádzku školopovinných detí do školu a to vzbudilo vedenie obce, aby postavili školu.
   Keďže v roku 1929 počet školopovinných detí prekročil 30, vedenie obce započalo s vybavovaním stavby školy.
   Na základe žiadosti podanej vyšším orgánom Dr. Jozef Hollovič okresný radca povolil stavbu školy 24. októbra 1929 pod číslom 67867.I.1929.
   Obecné zastupiteľstvo potom zvolilo školskú stolicu (radu), jej členovia boli nasledujúci: predseda Béla Csernyánszky, notár József Gavlíder, starosta Péter Klempa, József Szalay, János Nagy.
   Školská stolica ešte koncom roku 1930 podala žiadosť na Štátny úrad vo veci odsúhlasenia stavby školy, s čím Štátny úrad aj súhlasil. Takto teda bola nádej na to, aby bola nová škola ešte na jar toho roku postavená.

Školstvo po roku 1945
   Od roku 1945 do roku 1949 bola v troch zjednotených obciach len slovenská základná škola.
   Prejavom násilne rozdúchavaného šovinizmu bolo to, že spálili všetok dokumentačný materiál maďarských škôl. V nasledujúcich rokoch sa mohol vydať opis vysvedčenia žiakom, ktorí skončili školu v roku 1945, len za podpisu overených svedkov.
   V troch zjednotených obciach - v Lehniciach - vznikla 1. septembra 1949 škola s vyučovacím jazykom maďarským. Možno, že nikdy nemalo maďarské slovo takú sladkú chuť a pieseň nemala takú povzbudzujúcu silu ako vtedy.
   Prvým riaditeľom novootvorenej maďarskej školy bol József Zsömbörgi, ktorá aj v celoštátnom meradle urobil veľa v záujme toho, aby sa otvorili maďarské školy.
   Riaditeľom novootvorenej maďarskej školy, ktorá v Lehniciach vznikla 1. septembra 1949, bol ešte riaditeľ slovenskej školy Jozef Kalužný. Najprv otvorili len dve maďarské triedy, ktoré fungovali ako paralelky slovenských tried.
   K prvému septembru 1953 v celej krajine preorganizovali školy a vznikli osemročné ľudové školy. Tak sa to stalo i v Lehniciach. Ale učitelia začali vyučovať za veľmi ťažkých podmienok. Chýbali aj najnutnejšie pomôcky. Triedy boli roztrúsené v starých školách troch obcí: V Sáse bola jedna trieda, v Malom Légu 2 a vo Veľkom Légu tiež 2 triedy.
   Situácia sa zlepšila postavením novej desaťtriednej školy, ktorej základný kameň položili v roku 1958 a odovzdali ju v roku 1960. 298 žiakov maďarskej národnosti a 36 slovenských žiakov sa mohlo učiť pod jednou strechou v škole, ktorá bola postavená za poldruha milióna korún.

Osobitná (pomocná) škola
   Už v roku 1973 otvorili v rámci školy dve tzv. "špeciálne triedy", I. B a III. B. Do tejto triedy boli zaradení takí žiaci, ktorí pre svoje slabé schopnosti nedokázali udržať tempo s ostatnými žiakmi. Preto ich bolo treba zaradiť do takých tried, kde sa učivo vyučovalo pomalšie a preberalo sa len to najnutnejšie.

Školská družina
   V roku 1967 otvorili školskú družinu školu. Boli do nej zapísaní žiaci, ktorých obidvaja rodičia boli zamestnaný. Už v prvom roku vznikli dve skupiny. Boli umiestnené do tried blízko jedálne. V dvoch skupinách bol počet žiakov 60.

Škola s vyučovacím jazykom slovenským
   Lehnickú školu s vyučovacím jazykom slovenským postavili v roku 1967. Preložili sem školu s vyučovacím jazykom slovenským z Blahovej, lebo bolo v pláne, že Lehnice budú strediskovou obcou. Súčastne so školou postavili aj telocvičňu, družinu a jedáleň. Ku škole patrí aj veľký dvor, ktorý používajú spolu so školou s vyučovacím jazykom maďarským. Tu postavili aj športové ihriská.
   Do školy s vyučovacím jazykom slovenským chodia okrem detí z Lehníc aj deti z Blahovej, z Bellovej Vsi, z veľkej Paky, z Čukárskej Paky, z Lehnickej Kolónie, z Macova a z Kolónie - Michal n/Ostrove.